príbeh Andreja
V júli ku nám zavítal Andrej. Spolu so svojou rodinou využili prázdniny, aby navštívili svoju rodinu v Senici a v Kuklove. Andrej bol aj na našom piatkovom stretnutí. Rozprával nám svoj príbeh viery. Určite je fajn, keď tento príbeh osloví viacerých. Preto je aj v tomto Kompase. Nech sa páči – Andrejov príbeh:
Vyrastal som v katolíckej rodine. Najmä mama ma viedla ku viere v Boha. Keď som mal 15, odišiel som študovať do Bratislavy na konzervatórium – odbor herectvo. Ešte pred maturitou som prijal hosťovanie v Martinskom divadle. Po ukončení školy som sa stal kmeňovým zamestnancom tohto súboru (DSNP Martin). Hral som rôzne postavy a vo rôznych žánroch. Neskôr sa k tomu pridala aj práca v TV a rozhlase. Práce bolo veľa. Z ľudského hľadiska sa mi darilo.
Keď som mal 22, podstúpil som viac-menej nenáročnú operáciu. Po zákroku som dostával antibiotiká vo forme injekcií. Postupne som sa zotavoval. Všetko vyzeralo byť v pohode. Deň pred plánovaným prepustením z nemocnice prišla zdravotná sestra a pichla mi injekciu, ktorá sa má aplikovať do svalstva. Pichla mi ju, však, tak nešťastne, že sa mi časť dávky dostala do žily. V okamihu mi to prešlo celým telom. Cítil som tlak na srdci. Neviem síce, čo sa so mnou dialo z lekárskeho hľadiska, ale vnímal som, že moja duša zo mňa odchádza, že zomieram. Vnímal som, že vedľa mojej postele bola úzka čierna jama, do ktorej odchádzala moja duša. Nebolo už odtiaľ návratu. Hore predo mnou bola biela stena a za ňou bol Boh. Zvláštne, že vôbec nejavil o mňa záujem, ani sa na mňa nepozrel. Začal som sa modliť všetky známe modlitby, ktoré som vedel, ale On vôbec nereagoval. Akoby ma nepočul. To ma veľmi zdesilo. V srdci som zavolal: „Bože, daj mi ešte jednu šancu, ja som taký mladý človek. Sľubujem, že si budem čítať Sväté Písmo.“
Vtedy som si spomenul na situáciu v nemocnici. Vedel som, že tá stena, ktorá ma oddeľovala od Boha, je môj vlastný hriech. Problém nebol na Božej strane, ale na mojej. Len som nevedel, čo mám s tým robiť.
Keď som večer prišiel domov, kľakol som si na kolená a začal som Bohu hovoriť: „Bože, ja viem, že nie si môj Otec, ale som ochotný čokoľvek opustiť a čokoľvek, čo mi povieš, urobiť. Len aby som raz mohol povedať, že si môj Otec a ja tvoj syn. Už nemôžem za tebou ísť, musím utekať, lebo tvoj príchod je blízko.“
Na druhý deň som vyhľadal Ivetu a opýtal som sa jej, ako sa robí skutočné pokánie. Vedel som, totiž, že hriechy, ktoré som v spovednici vyznával, som nemal pred Bohom odpustené. Pozvala ma na návštevu a povedala mi: „Andriš, je veľmi potrebné, aby ti Boh odpustil, ale nielen to – musíš aj zmeniť spôsob života. Sám to nedokážeš. Musíš prijať nový život a ten dáva len Ježiš. On zbúra aj ten múr medzi tebou a Bohom. Chceš ho urobiť Pánom svojho života?“ Povedal som: „Áno.“ – Modlili sme sa a ja som prijal Pána Ježiša a Jeho nový život.
Ako kresťan som nemohol žiť len tak s priateľkou. Ťažko jej to bolo vysvetliť. Počítal som s tým, že ju pre vieru stratím. No, ak to vyjadrím stručne - Boh ma v tomto prekvapil – moja priateľka sa obrátila k Pánovi, vzali sme sa, máme krásne deti a ako celá rodina nasledujeme Pána.